To, čo musí byť nevyhnutne očistené od ľudsky pokriveného chápania je práve vnímanie Božej Lásky, ktorá bola strhnutá do sladkastej, všetko odpúšťajúcej a slabošskej zmäkčilosti. Skutočná Božia Láska je však neoddeliteľne spojená so Spravodlivosťou! Ba čo viac, je so Spravodlivosťou zajedno a preto je jej hlavným znakom prísnosť.
Veď len skúsme kriticky zvážiť, čo by bolo s dieťaťa, ktorému by sme úplne všetko dovoľovali a úplne všetko odpúšťali. Vyrástol by z neho sebecký, namyslený a bezohľadný ľudský jedinec, mysliaci iba na seba a spôsobujúci vo svojom okolí len zlo, nedorozumenia a konflikty.
Aby sa tak nestalo, musia preto pri výchove detí vzájomne spolupôsobiť dva základné činitele a síce spravodlivosť a láska. Spravodlivá prísnosť a hrejivá, podporujúca láskavosť! Jedine takýmto spôsobom je možné vychovať harmonicky, pozitívne a spoločnosti užitočnú, ľudskú osobnosť.
Ako hore, tak aj dole! Zmienený, správny princíp zdravej výchovy detí je v podstate, v pozemsky primeranom odstupňovaní, odrazom jednoty vzájomného spolupôsobenia Božej Spravodlivosti a Božej Lásky.
Božia Láska nám dáva vždy iba to, čo je pre nás užitočné! Neplní naše priania a túžby, ktoré bývajú prevažne pozemského druhu, ale dáva nám to, čo je pre nás duchovne užitočné! Čo nás duchovne posúva nahor, aj keby nám to snáď malo spôsobiť utrpenie!
Áno, aj keby nám to malo spôsobiť utrpenie! Ak sa totiž človek vo svojom živote duchovne nehýbe a neusiluje k Pravde a Svetlu, ak v tomto smere stagnuje a je pripútaný iba k hmote, takže nakoniec hrozí, že jeho pozemský život bude z duchovného hľadiska úplne premárnený, vtedy k nemu prichádza utrpenie, ktoré ho ma donútiť k zastaveniu sa, k zamysleniu sa a k prehodnoteniu svojho doterajšieho jednania.
Toto utrpenie, ktoré je prejavom Božej Spravodlivosti, dávajúcej človeku prežiť mieru jeho odklonu od Vôle Božej vo stvorení, je zároveň i prejavom Božej Lásky, ktorá nechce, aby človek duchovne zahynul, ale hoci aj prostredníctvom utrpenia, ako to už naozaj nejde inak, ešte v poslednej chvíli precitol.
Presne v tomto zmysle nám boli povedané až nepochopiteľne tvrdé slová a síce, že „lepšie je človeku, keď hoci aj bez ruky, alebo bez nohy vojde do života, ako keby mal s obomi nohami a obomi rukami vojsť do zatratenia“. Ak je teda utrpenie tým jediným a posledným spôsobom, ktorý nás ešte môže duchovne prebudiť, je to pre nás, čiže pre nášho ducha, omnoho lepšia alternatíva, ako keby sme v živote vôbec netrpeli, avšak odišli na takzvaný druhý breh v úplnej nevedomosti, ako zvieratá. Tým najdôležitejším v celom našom bytí je totiž duchovné prebudenie sa k skutočnému životu a pravým hodnotám a to i za cenu utrpenia, alebo dokonca predčasnej smrti. Jedine toto kritérium má na zreteli pravá Božia Láska.
Čo sme však urobili z Boha a jeho Lásky? Z Lásky, ktorá v nerozlučiteľnom súzvuku a neoddeliteľnej harmónii s Božou Spravodlivosťou udržuje celé stvorenie v zdraví a sviežosti?
Vo svojej pýche a velikášskom seba preceňovaní sa ľudia odvažujú považovať Stvoriteľa za služobníka vlastných prianí, ktorý im má s nekonečnou Lásku trpezlivo odpúšťať všetku ich nevychovanosť, svojvoľnosť a aroganciu a ktorý dokonca obetoval vlastného Syna, ako zmiernu obetu za hromadiace sa hriechy ľudí.
Aká to do neba volajúca domýšľavosť! Aká to zvrátená predstava o Bohu a jeho pôsobení, považujúca človeka za stredobod všetkého diania! Veľkú, spravodlivú, čistú a prísnu Božiu Lásku ľudia rúhavo prekrútili v zmäkčilosť, slabosť a všetko odpúšťajúcu dobrotu. Tak to totiž najlepšie vyhovovalo ich predstavám, ich pohodlnosti a ich falošnej domnienke o výške svojej vlastnej ceny. Takéto pokrivené chápanie z nich však muselo zákonite urobiť iba arogantných a domýšľavých sebcov, škodiacich celému stvoreniu i sebe samým navzájom a to všetko v sladkej blaženosti istoty spásy a odpustenia všetkých hriechov. Táto bezprecedentná opovážlivosť však už dosiahla konečnej hranice, za ktorú viac ísť nemožno!
Z milosti Božej Lásky nám bolo vo stvorení poskytnuté obrovské časové obdobie, ktoré sme mali využiť k osobnostnému rozvoju až k plnej, duchovne ľudskej zrelosti a dokonalosti. Božia Láska však nie je tomto smere bezhraničná a všetko donekonečna odpúšťajúca, pretože Božia Spravodlivosť, s ktorou je zajedno, bude čoskoro od každého z nás požadovať zúčtovanie z toho, ako sme po celý tento dlhý čas, zahŕňajúci tisícročia, cítili, mysleli, hovorili a jednali. Ako vážne a intenzívne sme sa snažili o poznanie Pravdy o živote a o konanie dobra vo vzťahu k našim spolu ľuďom.
Beda nám potom, ak sa povestná miska váh v rukách Božej Spravodlivosti nakloní na stranu na stranu zla, na stranu vlažnosti a na stranu nesprávneho. To bude potom náš koniec! Náš definitívny duchovný koniec, rovnajúci sa večnému zavrhnutiu.
Vždy, ale v dnešnej dobe zvlášť je preto doslova zločinom hovoriť ľuďom o nekonečne trpezlivej a všeodpúšťajúcej Láske Božej. Takýto výklad ich totiž vždy zvádzal a ešte aj doteraz zvádza iba k duchovnej lenivosti, povrchnosti a k blaženému voľkaniu si v klamlivej viere v zaručenú istou vlastného vykúpenia.
Do tohto smrteľného spánku ducha, do tejto duchovnej mľandravosti musí preto zaznieť hlas o prísnosti skutočnej Božej Lásky, ktorá nakoniec, ruka v ruke s Božou Spravodlivosťou, vykoná ostrý rez naprieč celým ľudstvom. Týmto ostrým rezom od seba definitívne oddelí ľudí, ktorí sa poctivo a vážne snažili o svoj osobný duchovný rast, spočívajúci v umení citlivého a pomáhajúceho spolužitia s inými od ľudí, ktorí sa po celé tisícročia nič nenaučili a zostali egoistami, mysliacimi iba na seba, či prípadne na svojich najbližších.
Áno, Spravodlivosť Božia nakoniec odstráni všetkých neprispôsobivých z tohto stvorenia, aby v ňom mohol už konečne zavládnuť mier a harmónia. Tento dej, v jeho tvrdej prísnosti, bude zároveň i aktom Božej Lásky, ktorá odstránením rušiteľov umožní radostné napredovanie k Svetlu všetkým tým, ktorí o to vážne usilovali a ktorí boli práve nimi vždy vysmievaní a strhávaní nadol.
To, čo ľudstvu dneška chýba najviac je rešpekt pred Stvoriteľom! Rešpekt a vážnosť pred jeho majestátom! Domýšľaví a zhýčkaní ľudia dneška sa budú musieť naučiť mať úctu, ba doslova báť sa Boha s jeho Spravodlivosťou a s pravou, prísnou Láskou. Boha, ktorý sa už viac nedá zneucťovať a vysmievať! Všetky ďalšie slová sú v tomto smere zbytočné, pretože väčšina by im vo svojej duchovnej slepote aj tak neuverila. Avšak blížiace sa udalosti prehovoria ku nám všetkým až príliš jasnou rečou!
Jedine príklon k dobru v myslení, cítení, reči a jednaní môže ešte do určitej miery zmierniť úder Spravodlivosti Božej, ktorej dopad na ľudstvo bol až do poslednej možnej chvíle zadržiavaný Božou Láskou, čakajúcou na dobrovoľný a bezbolestný obrat k lepšiemu. Božou Láskou, ktorá však má predsa len svoje hranice a nie je vôbec všeodpúšťajúcou!
Komentáre
Zverejnenie komentára